Niektorým by sa pri počúvaní jazzovej hudby mohlo zdať, že klavírne akordy v spojení s tónmi saxofónu v rytme basgitary, ktoré počas improvizácie na javisku vytvoria dokonalý súzvuk sú výsledkom magických síl alebo schopnosti vyvolených.
Charles Limb so svojím tímom z Univerzity Johna Hopkinsa sa však rozhodli, že sa na tento proces pozrú bližšie, a to z pohľadu neurovedy. Výskum ukázal, že proces tvorenia jazzových improvizácií nie je vecou nadprirodzených síl, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.
Plastová atrapa klávesnice a magnetická rezonancia
Tím odborníkov na čele s lekárom, jazzovým nadšencom i hudobníkom v jednej osobe navrhli špeciálnu klávesnicu bez kovových častí, ktorú mohli účastníci výskumu – mimochodom, tiež jazzmani – používať počas vyšetrenia magnetickou rezonanciou.
Ich úlohou bolo v týchto podmienkach zahrať viacero melódií. Prvotne hrané naspamäť naučené, jednoduché a predvídateľné melódie stupnice C-dur vystriedala improvizácia spolu s ďalším hudobníkom vo vedľajšej miestnosti. Všetko za sprievodu metronómu, ktorý hudobníkom diktoval presné tempo.
Čím viac premýšľate, tým menej to ide
Počas celého procesu boli hudobníci, presnejšie ich mozgy, pod drobnohľadom lekárov. Tí zistili, že keď umelci improvizujú, v ich mozgu sa zapne úplne iná časť, ako keď hrajú presne naučené tóny. Na svedomí to majú bočné prefrontálne laloky, bežne zodpovedné za uvedomovanie si samých seba, ktoré v tom momente idú do úzadia. „Hudobníci počas improvizácie „vypli“ autocenzúru v mozgu, aby mohli neobmedzene generovať nové nápady“ približuje Charles Limb výsledky experimentu.
Či už ste fanúšik a hráč jazzu alebo nie, určite to poznáte aj vy. Tak veľmi chcete prísť s nejakým nápadom, túžite niečo dobré napísať, alebo zložiť, sedíte nad tým hodiny a nič. A keď sa zrazu uvoľníte, idete robiť niečo iné, alebo sa jednoducho len „prestanete snažiť“, je to tu. Zrazu to ide. V hlave máte hneď niekoľko nápadov.
Zaujímavé tiež je, že improvizujúci mozog aktivuje rovnaké mozgové centrá ako jazyk. Mohli by sme teda povedať, že improvizácia medzi hudobníkmi je ako rozhovor v ich vlastnom jazyku.
Kreativitu môžete rozvíjať
Našťastie pre nás všetkých, kreativita teda nie je žiadna nadprirodzená, mystická vlastnosť, ktorou by disponovali len vyvolení hráči jazzovej hudby či velikáni výtvarného umenia. Naopak, dá sa trénovať. Rovnako ako svaly. Aj tu platí staré známe pravidlo – „cvičenie robí majstra“. A nie, kreativita a tréning sa nevylučujú.
Pod tlakom času sme z mnohých aktivít, ktoré nám prinášali radosť a zábavu spravili len povinnú jazdu plnú pravidiel. V školách sa riešenia príkladov či iných problémov obmedzili len na správne a nesprávne, bez možnosti prísť s novým, kreatívnym nápadom. Dokonca aj hudobná či výtvarná výchova sa stali predmetmi, ktorých cieľom nie je radosť z tvorenia, ale len opakovanie a drilovanie zaužívaných postupov a na kreativitu už neostáva čas.
"Máme tendenciu nazerať na trénovanie tvorivých aspektov u detí ako na niečo, čo sa deje náhodne," uviedol Limb a jedným dychom dodáva: „Uchádza nám spojitosť medzi tvorivosťou a riešením problémov za pomoci kreatívnych nápadov. Nie len umenie, ale najmä prostredie, ktoré vedie k spolupráci, ako napríklad kapela či orchester, môže byť skvelým spôsobom, ako trénovať mozog, aby využil tvorivosť vo svoj prospech,“ uzatvára Limb.