Ivka Pinčáková: „V hudbe sa snažím nevidieť stupienok k sláve a k prijatiu od druhých ľudí"

Predstavujeme ti éterickú a talentovanú účastníčku Letného workshopu Za hranice s hudbou - Ivku Pinčákovú (21).


Možno ju poznáš pod umeleckým menom Rapsodéve, pod ktorým vydala už dve tajomnom obalené skladby “Havran” a “Porcelánová”. V poslednej z nich poukazuje na útlak prichádzajúci zvonku, ale aj na vlastné tyranizujúce myšlienky. Skladby sú sprevádzané jej textami, charakterizované skrytými výpoveďami a symbolikou.


Čo sa v rozhovore dozvieš:

  • že letný workshop nie je len o práci a dokáže ťa nakopnúť aj po vyčerpávajúcom období,

  • prečo je dôležité dbať o zdravie hlasu/hlasiviek rovnako ako rozospievanie,

  • ako sa vďaka letnému workshopu zbavíš trémy pred prezentáciou vlastnej tvorby,

  • čo robiť, ak máš strach prihlásiť sa, no deadline odovzdania prihlášok sa blíži,

a mnoho ďalšieho.


Ivka, čo si vyštudovala a ako si sa dostala k hudbe?

Študovala som na Gymnáziu sv. Tomáša Akvinského v Košiciach a tento rok ukončím štúdium bakalárskeho stupňa na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Študujem tam odbor Učiteľstvo slovenského jazyka a literatúry a anglického jazyka a literatúry.


Dá sa povedať, že hudbu som študovala jedine v rámci Základnej umeleckej školy, kde som najprv asi od siedmich rokov začala navštevovať hodiny huslí. Vďaka tomu, že môj učiteľ huslí, Vojtech Ferenc, mal na starosti aj ľudovú hudbu Lísteček, začala som pôsobiť aj v tomto súbore ako huslistka, no neskôr najmä ako speváčka.


Už tam som pochopila, že ma viac lákal spev, a preto som neskôr v dvanástich rokoch, začala chodiť na hodiny spevu. Tam pani učiteľka, Miroslava Štoffová, zistila, že mám ambíciu skladať piesne, a tak ma nasmerovala na kolegu, Ladislava Známa, ktorý mi okrem toho pomohol i s technikou spevu.


Hudbu som objavila ale ešte v materskej škole, nakoľko pochádzam z dediny, ktorá má, ako rusínska enkláva, svoje folklórne tradície. Keď som bola maličká, fungoval tam folklórny súbor Seľančik, kde som prvýkrát okúsila spev. Hudba ako taká mnou teda rezonovala od malička. Dokonca mi raz mamka povedala, že som ako malá začala na chodníku v dedine tancovať do smútočnej hudby z rozhlasu.


Hudbe sa teda venuješ odmalička?

Venujem sa jej odmalička, no vzťah k nej sa začal formovať postupne. Najskôr bola spôsobom, akým som trávila čas s rovesníkmi zo škôlky, keď sme chodili na skúšky. Už vtedy som cítila akúsi dôležitosť počas toho, ako sme vystúpili na pódium pred ľudí.


Neskôr som začala chodiť na husle a vzťah k nim bol v období základnej školy taký love-hate. Ako malá som sa síce dosť snažila, no neskôr som bola, čo sa týka cvičenia, trochu lenivejšia. Motiváciu som našla až neskôr, keď som videla, že je to skutočne krásny nástroj. Odrádzala som sa však tým, že už je neskoro na to, aby som sa zlepšila, hoci som mala asi 13 rokov (smiech).



Teraz viem, že to bola hlúposť. Vždy som bola mierne ambiciózna a mala pocit, že stále v niečom meškám, čo ma vedelo rýchlo naplniť pocitom, že je to stratené, ak to nedokážem do určitého času. V tomto období som vzhliadala k britskej speváčke Birdy, a tá vydala svoj prvý album, ktorý odštartoval jej kariéru, asi v 14-tich rokoch. Takže je to snáď pochopiteľné.


Zároveň som cítila veľkú potrebu prejaviť sa a vlastná tvorba mi pripadala ako najvhodnejší spôsob. Cítila som nevyhnutnosť vyventilovania sa z určitých negatívnych situácií, ktorými som si v tom veku prešla. Hudba sa v tom období stala doslova záchrancom môjho života a aj preto na ňu nedám dopustiť dodnes.


Hudba pre teba bola teda spôsobom ako ujsť z reality. V čom ti ešte pomohla?

Hudbou som vedela ujsť od reality najskôr ako poslucháč. V období od dvanástich rokov som trávila veľa času počúvaním a sledovaním hudobných videoklipov na notebooku v detskej izbe. Vtedy sa vo mne začala formovať túžba vyskúšať si niečo podobné. Jednoznačne to bolo podmienené túžbou niečo dokázať, preukázať svoje schopnosti a dokázať, že ako človek niečo znamenám.


Ivka Pinčáková: „Hudba sa v istom období stala záchrancom môjho života a aj preto na ňu nedám dodnes dopustiť“

S vydaním videoklipu k úplne prvej pesničke a jeho zverejnením v mojich pätnástich rokoch (teda ešte dávno pred vznikom projektu Rapsodéve) rozhodne nastúpil i pocit zadosťučinenia. Spev bol ale odmalička činnosťou, ktorú som vykonávala i bežne pomedzi iné činnosti. Dokonca niekedy bez toho, aby som si to úplne uvedomila. Keď som bola dieťa, prišla som k zrkadlu a vymyslela krátku pieseň „O motýlikovi“ - nebolo to niečo, nad čím by som priveľmi uvažovala, podobne ako keď som vymýšľala piesne pri uspávaní mladšieho brata.


Ako hudbu vnímaš teraz, s odstupom času v porovnaní s tým, ako si ju vnímala ako mladšia?

Vnímam ju s rešpektom a myslím, že ju vnímam z profesionálnejšieho hľadiska. Snažím sa v nej nevidieť stupienok k sláve a k prijatiu od druhých ľudí, pretože už viem, že to nie je jej zmysel. Každý má svoje miesto v živote - nemusí si ho dokazovať.


Dalo by sa povedať, že je pre mňa určitým spôsobom posvätná. Chcela by som ju nesprzniť, a oplatiť jej pomoc, ktorú mi ponúkla. Chcem jej na oplátku venovať úprimnosť a čistú snahu o vytvorenie umeleckého diela, ktoré nasiakne vlastným životom. Verím, že jej mám čo ponúknuť.


Ako si sa dozvedela o ZHSH a čo ťa presvedčilo prihlásiť sa na Letný workshop ZHSH?

Tuším, že prvýkrát som sa dozvedela o ZHSH vďaka príspevku Kataríny Málikovej na Instagrame, ktorá bola v roku 2019 hosťom na workshope. To ma motivovalo uvažovať nad prihlásením sa a nesmierne ma prekvapilo, že je možnosť takéhoto workshopu na Slovensku, a že je možné učiť sa od muzikantov, ktorých obdivujeme.


No v tom čase som bola po výlete v Londýne a pred nástupom na VŠ, takže som nemala veľmi peniaze nazvyš, teda som sa kvôli tomuto hľadisku neprihlásila. Prvýkrát som absolvovala Letný workshop kvôli pandémii v netradičnej online forme v roku 2020, kedy sme navzájom komunikovali pomocou webkamery, mailu a aplikácie WhatsApp. Už tento zážitok mi ozrejmil, že skutočne chcem zažiť niečo podobné aj naživo, čo sa v roku 2021 aj podarilo.


Čo sa ti počas letného workshopu najviac páčilo? Čo ti dal?

Najvýraznejší bol pocit obrovskej motivácie tvoriť a posúvať sa počas a aj po workshope. Už počas prvého workshopu, ktorý som zažila online, som ostávala hore do noci. Chcela som totiž nahrať čo najlepší vokál do skladby, ktorú sme v kapele coverovali, a ktorú postprodukčne spracoval lektor Mišo Šelep.


Ivka Pinčáková počas workshopov na Letnom workshope Za hranice s hudbou 2021.


Počas týchto nocí som pracovala aj na úlohách z harmónie alebo som neustále uvažovala, ako vytvoriť nejaký pokus o experimentálnu hudbu. Nahrávala som si zvuky vlaku, alebo nášho kohúta s tým, že to možno využijem. Týchto pár dní som rozhodne išla naplno. Pracovala som s tým, s čím som mohla a akosi som v sebe nachádzala odvahu plávať v situáciách, do ktorých som bola hodená.


Fascinovalo ma nasávať poznatky o napríklad experimentálnej hudbe aj napriek tomu, že som bola krátko po vyčerpaní zo skúškového. Neskutočne ma to bavilo a napĺňalo. Dostala som akýsi nový dych.

Z druhého workshopu som si odniesla ešte intenzívnejšiu skúsenosť.


Podnetnými pre mňa boli hodiny spevu s Ester Wiesnerovou. Jednou z najdôležitejších myšlienok, ktoré si z nich odnášam, je dôležitosť dbania o zdravie hlasu/hlasiviek a dôležitosť rozcvičovania hlasu. Zároveň ma hodiny s ňou podnietili uvažovať nad hlbším dôvodom, prečo sa vyjadrujem spevom tak, ako sa vyjadrujem.


Workshop bol obohacujúci aj vďaka bližšej interakcii s inými účastníkmi a lektormi. Atmosféra kaštieľa, z ktorého sa ozývala hudba, nočné rozhovory, či jamové sessions s kapelou, a v neposlednom rade piatkový rozlúčkový Open mic night, v ktorom sme mali šancu predstaviť svoju vlastnú tvorbu - sú to naozaj nezabudnuteľné momenty.


Ivka Pinčáková počas záverečného koncertu na Letnom workshope Za hranice s hudbou 2021.

Rozlúčková Open mic night bola pre mňa veľmi dôležitá, keďže som v ten večer mohla prvýkrát pred verejnosťou predstaviť pieseň Havran, na ktorej som pracovala so svojim spolu-kapelníkom, Martinom Piskom. Zároveň som si mohla vypočuť tvorbu účastníkov a vidieť ich v inom svetle.


Táto skúsenosť mi pomohla v tom, že som na prvom koncerte našej vlastnej tvorby už bola istejšia. Mala som super skúsenosť i pri vytváraní skladby s lektorom Grahamom.


Plánuješ do budúcna nejaké novinky v rámci hudobného aj profesijného života?

Od minuloročného workshopu sa toho udialo veľmi veľa. Dokončili sme skladbu Porcelánová, o ktorej texte som sa ešte počas workshopu nepriamo vyjadrila Ester, že sa ho desím aj napriek tomu, že som ho sama napísala. Je pre mňa veľkou vecou, že sme k nej natočili klip a dokonca som ju odspievala už na dvoch koncertoch (zatiaľ ako sprievodný element v rámci literárnej akcie). Momentálne je pár týždňov zaradená do nedeľného vysielania Rádia FM v rubrike Demovnica. Pevne verím, že sa v nej ešte čo to udrží.


Zatiaľ sme s Martinom vytvorili ďalšiu pieseň, ktorú by sme chceli taktiež predstaviť s klipom, a snáď počas tohto roka dokončiť pripravované EP, skúsiť nejaké menšie koncerty a vnímať reakcie poslucháčov na našu hudbu. Taktiež by sme sa chceli zapojiť do nejakých súťaží, kde by sme získali ďalšie reakcie a zviditeľnili sa.

Čo sa týka môjho profesijného života, aj ten zažije veľkú zmenu, pretože som sa rozhodla po ukončení bakalárskeho štúdia automaticky nenastúpiť do magisterského ročníka na ďalší akademický rok. Chcela by som ten čas venovať hudbe vo viere, že sa mi v nej vyprofiluje nasledujúca trajektória.


Priblížila by si nám tvoj proces cvičenia či učenia sa nových skladieb?

Momentálne beriem dosť vážne hlasovú rozcvičku. Vždy, keď si chcem dlhšie zaspievať (viac piesní za sebou), rozcvičujem sa minimálne 20 minút, aby ma pri speve, kvôli zlej technike, ľahko nerozbolelo hrdlo.

Dlho to pre mňa bolo trápne, hlavne mimo ZUŠ. Bála som sa rizika, že by ma niekto mohol počuť, najmä keby som sa pri tom pomýlila.


Problematické to bolo, keď som bývala na stredoškolskom internáte. Vedela som sa odradiť od pravidelného cvičenia, lebo som si myslela, že to budem robiť bez učiteľa zle. No keďže som na to momentálne sama, nemám na výber, len v tom hľadať čaro.


„Potenciálnym účastníkom Letného workshopu 2022 by som odkázala: Nech ti v ceste stojí akýkoľvek strach či pochybnosť, ostane tam, kým sa nerozhodneš čeliť mu.“

Dnes je však naozaj mnoho spôsobov, ako sa môže človek rozcvičiť a zdokonaľovať sa aj bez učiteľa, avšak iba ak s ním už mal predošlú skúsenosť. Ľahko si vieme na internete nájsť stránku s klaviatúrou, na ktorej si môžeme stlačiť tóny, ktoré potrebujeme a dopomáhať si takto pri cvičení. Ja si poslednú dobu napríklad vyhľadávam videá na youtube s vedenými rozcvičkami. Sú, samozrejme, bez spätnej väzby, tak sa spolieham na doterajšie skúsenosti.


Sústredím sa na to, na čo ma predtým upozorňovali učitelia spevu. Je to ťažšie, no je to lepšie než nič a vzbudzuje to v človeku pocit, že to má akosi už vo vlastných rukách. Momentálne už mám ako tak prehľad v tom, čo si všímať pri rozcvičke - napríklad či nemám stuhnutú čeľusť, či veľmi netlačím na hlasivky alebo či sa nesnažím tón vytlačiť krkom namiesto práce s bránicou.


Cvičenia na hlas, ktoré zvyknem robiť, sú zamerané na rezonanciu, dynamiku, flexibilitu hlasu, rozšírenie rozsahu, intonáciu, atď. Cvičenie, ktoré nikdy nevynechám je lip trills, lebo mi odzrkadľuje prácu so vzduchom, ktorá je pri speve dôležitá.


Keď sa rozcvičím, začínam potom cvičiť piesne. Väčšinou s podkladom z mobilu alebo z Youtube. Ak sa učím cudzie skladby, keďže spievam väčšinou pop-rockové veci, na začiatku si ich hlavne napočúvam - všímam si frázovanie atď. Neskôr sa ich snažím prespievať. Pri cvičení si niekedy všimnem určité resty, ktorých príčinu neviem sama posúdiť a myslím, že v takom prípade je dobré vyhľadať dobrú učiteľku, ktorá by si všimla niečo, čo som na sebe nepostrehla.


„Hudbe na oplátku ponúkam úprimnosť a čistú snahu o vytvorenie umeleckého diela, ktoré nasiakne vlastným životom.“

Túto kapitolu, preto definitívne neuzatváram.

Na spievaní je ťažké, že hudobný nástroj je uložený v tele človeka, a u každého človeka sa niečím líši. Zároveň sa nedá odložiť, a teda už životný štýl speváka vplýva na jeho hlas. Ako speváčka napríklad nemôžem pred vystúpením jesť určité potraviny, aby som sa nezahlienila s podobné veci.


Ak ti napísal človek, že by veľmi chcel ísť na Letný workshop 2022 ale bojí sa, čo by si mu povedala, aby sa zbavil strachu?

Jednoznačne by som mu povedala, že nie je čoho sa báť. Na základe vlastnej skúsenosti viem povedať, že lektori majú schopnosť vytvoriť uvoľnenú priateľskú atmosféru a žiaden z účastníkov nemá v úmysle zosmiešňovať ostatných účastníkov.


Všetci sú tam za seba a nasávajú čo najviac poznatkov a skúseností, ktoré by im mohli pomôcť v budúcnosti, zorientovať sa v hudbe, či v hudobnom priemysle. Popri intenzívnej interakcii sa ale zároveň účastníci spoznávajú a zdieľajú svoje dojmy a pomáhajú si pri úlohách.


Zároveň by som budúcim účastníkom chcela odkázať, že ak im táto myšlienka túžby zúčastniť sa behá po hlave, a skracujúci sa deadline na prihlásenie im zviera žalúdok od nervozity, je to znamenie, že by to mali skúsiť. Rovnako to bolo aj so mnou a neoľutovala som. Nad prihlásením sa som uvažovala už v roku 2019, keď som projekt ZHSH objavila, no odvážila som sa až v roku 2020. Dovtedy som sledovala činnosť stránok ZHSH, čo ma presvedčilo, že je to to, čo potrebujem.


A čo by si odkázala všeobecne všetkým mladým, ktorí sa už hudbe venujú, ale nemajú z akéhokoľvek dôvodu dostatok sebavedomia?

Odkázala by som, že nech im v ceste stojí akýkoľvek strach či pochybnosť, ostanú tam tak dlho, až kým sa nerozhodnú im čeliť. Je preto ideálne, aby to neodkladali na neskôr, ak práve teraz majú čas a priestor pokúšať sa pracovať s problémom.


Prvý krok je najťažší, no nedá sa preskočiť. Potom to už bude ľahšie. Zároveň nevieme, či budeme mať v budúcnosti podobné podmienky - či budú horšie alebo lepšie. Najlepšie je preto využiť prítomnosť nakoľko sa dá.



Chceš aj ty posunúť svoje hudobné hranice a zažiť náš letný workshop 2022?


Klikni nižšie a dozvieš sa viac!